(Tento článok bol s láskavým dovolením portálu www.japanfocus.org preložený z anglického originálu. Pepe Escobar je korešpondentom „Asia Times“ a analytikom „Real News“. Tento článok pochádza z jeho najnovšej knihy „Obama Does Globalistan“. Prvýkrát bol článok publikovaný na http://www.tomdispatch.com, 24.marca 2009.)
To čo sa odohráva na obrovskom bojisku o ovládnutie Eurázie bude kľúčové pre vytváranie nového, polycentrického svetového poriadku. Inými slovami, v posledných rokoch sme svedkami „Novej veľkej hry“.
Naša „stará dobrá“ „Vojna proti terorizmu“, ktorú Pentagon začal označovať ako „Dlhú vojnu“ je súčasťou globálnej energetickej vojny. O nej sa v médiách na rozdiel od boja voči teroristom toľko nehovorí. Rád by som túto vojnu prozaicky pomenoval „Tekutou vojnou“, keďže v nej ide o plynovody a ropovody, ktoré pretínajú Euráziu skrz-naskrz. Preto je nutné premýšľať o Eurázii ako šachovnici, ktorej najdôležitejšou časťou je Kaspická nížina – inými slovami ju môžeme nazvať aj „Pipelinenistanom“.
V auguste 2008 sa Gruzínsko znovu dostalo na titulky novín na celom svete. Avšak nie svojimi demokratizačnými snahami, ale vojnou s Ruskom, ktoré pár dní po podpise dohody o prímerí, uznalo odštiepenecké regióny Abcházsko a Južné Osetsko.
A tak sa Gruzínsko, aj napriek vyhláseniam podpory jeho územnej celistvosti medzinárodným spoločensvom, ešte viac vzdialilo svojmu dlhoročnému cieľu získať späť pod svoju kontrolu obidva regióny.
Od prvých ozbrojených konfliktov medzi Gruzínskom a Južným Osetskom a Abcházskom prešlo šestnásť rokov snáh štátov, medzinárodných organizácií a miestnych aktérov o mierové vyriešenie konfliktov medzi Gruzínskom a jeho odštiepeneckými regiónmi, ktoré požadujú úplnú nezávislosť od Gruzínska.
Tých šestnásť rokov prispelo k rozvoju poznatkov o možných prístupoch a komplikáciách pri nenásilnom riešení konfliktov a úlohou vonkajších a vnútorných aktérov v tomto procese.
Cieľom mojej práce je poukázať prostredníctvom teórie nenásilnej transformácie konfliktov na komplexnosť gruzínsko-abcházskeho a gruzínsko-osetského konfliktu a načrtnúť možnosti prístupu zúčastnených strán v záujme riešenia vzniknutej situácie.
Na zasadnutí hláv štátov organizácie EurAsEC zoskupujúcej Rusko, Bielorusko a ďalšie postsovietske republiky v Moskve na začiatku júna 2009 došlo k viacerým rozhodnutiam, ktoré majú za úlohu posilniť integráciu členských krajín tohto zoskupenia. Keďže vývoj v rámci EurAsEC ovplyvňuje aj náš skúmaný objekt „Bielorusko“ ako súčasť „ARES Analysis“, spomenutá medzinárodná organizácia bude cieľom analýzy tohto Intelligence Report.
Chcem sa zaoberať najmä posledným vývojom v rámci EurAsEc a perspektívami tejto organizácie ako nástrojom budúcej užšej integrácie Ruska a Bieloruska. Predtým však považujem za dôležité uviesť všeobecné informácie o EurAsEc, dôvody jej vzniku, ciele, úlohy apod.
Eurovoľby 2009 bolo zaujímavé pozorovať z niekoľkých pohľadov z hľadiska prejavov nálad v spoločnosti. Ako protestnú nótu svojim národným vládam, ako prvé voľby po rozšírení z roku 2005, alebo v podobe nepriameho vyjadrenie sa k Lisabonskej zmluve, alebo ďalšiemu rozširovaniu EÚ.
Nízka účasť dávala šancu prejaviť sa najmä menším euroskeptickým, liberálnym, extrémistickým, alebo neideologickým novým stranám. Obzvlášť v čase hospodárskej krízy v Európe. Túto šancu najlepšie využili krajne pravicové zoskupenia, ktoré tak môžu v novom Európskom parlamente k tradičnej modrej, červenej, zelenej a oranžovej farbe pridať aj hnedú.
Hoci sa európske média prevažne zaoberajú úspechom nových radikálnych zoskupení BNP, Jobbik a VVD, ktoré drvivo prebili tradičné politické strany v národných scénach, tak okrem nich sa do EP dostali aj tzv. umiernené strany krajnej pravice. Znepokojujúcejšie je, že BNP mala a Jobbik má vytvorené paramilitantné pridružené organizácie.
Ruský plynárenský monopol Gazprom je dnes najväčšou plynárenskou spoločnosťou na svete v oblasti geologického prieskumu, produkcie, prepravy a spracovania zemného plynu. Ruský štát má približne päťdesiatpercentný podiel v tejto spoločnosti. Európa je závislá v 35 – 40 percentách od Gazpromu, pokiaľ ide o dovoz zemného plynu. Mnohé krajiny v Európe čelia obrovskej závislosti na plyne od Gazpromu, napríklad Fínsko stopercentne závislé, Rakúsko na 75 % alebo Nemecko na 45 %. Tento plynárenský gigant má pod kontrolou 80 percent národnej distribučnej siete plynovodov v Rusku (približne 514 tisíc kilometrov).
Okrem toho má ruský monopol ambíciu expandovať na trhu so skvapalneným LNG plynom. V roku 2005 poskytol prvé dodávky LNG Spojeným štátom americkým. V roku 2006 poskytoval LNG Japonsku, Južnej Kórei a Veľkej Británii. Aktivity Gazpromu do značnej miery ovplyvňujú náš skúmaný objekt „Bielorusko“ v rámci „ARES Analysis“. Práve preto sa v tomto Intelligence Report chcem venovať aktivitám Gazpromu v kontexte Bieloruska a vývoju bielorusko-ruských energetických vzťahov všeobecne. Vzhľadom na to, že ide o dlhodobejší vzťah, považujem za dôležité venovať sa vývoju situácie už od deväťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia.
